... zneli slová piesne v našom autobuse. Veď čo by to bol za výlet, keby si naše deti nezanôtili. A tak so spevom a dobrou náladou sme stúpali až hore na Oravu. Celou cestou nás obklopovali krásy nášho malebného Slovenska. A Orava je veru plná krás.
Prvú krásu sme objavili v Múzeu oravskej dediny, v Zuberci.Deti spoznali život ľudí v minulosti. Videli ako žili roľníci, želiari, šoltýsi, kováči, pastieri. Nazreli do kováčskej vyhne, hrnčiarskej dielne, sypárne, lisovne oleja. Dych im vyrazil krásny Kostol sv. Alžbety. Menšie obavy mali, keď prechádzali márnicou, veď kto by nemal J.
Všetky príbytky, boli odkúpené, rozobraté, prevezené a nanovo poskladané v múzeu, ďalšie boli vybudované ako kópie pôvodných stavieb. Zdobili ich krásne muškáty, v ohradách sa pásli ovečky. Dedinkou pretekal krištáľovo čistý potok Studená.
Na chvíľu sme sa cítili ako v rozprávke. V oravskej dedinke by sme pokojne strávili aj celý deň, ale nás čakala ďalšia oravská krása, v Oravskom Podzámku – Oravský hrad.
Ten bol vybudovaný nad riekou Orava ako „orlie hniezdo“. A veru pri pohľade naň sme museli poriadne zakloniť hlavu.
Nadšení sme prišli k hradnej bráne, kde nás nevítali sprievodcovia a sprievodkyne, ale zábudlivá princezná Nezábudka, ktorej sme dali sľub, že jej pomôžeme nájsť stratené rozprávky. A veru sme aj hľadali. Na našej rozprávkovej ceste sme boli v rozprávkach:
O štyroch kozliatkach, Alica v krajine rozprávok, Zlatovláska,či Cínový vojačik a postupne sme z nich vili krásny rozprávkový venček. Ten sme vrátili, s našou princeznou Nezábudkou, Kráľovi rozprávok, ktorý nás obdaroval sladkou odmenou.
Po zdolaní hradných výšok sme sa rozlúčili s rozprávkovými postavami.
Pod hradom sme si pochutili na hradnej zmrzline a nakonieeeeeec ...
... sme si urobili radosť v stánkoch plných vecí, ktoré nám a našim najbližším urobia radosť. Posledný pohľad na rozlúčku sme venovali hradu a spokojní sme sa mohli vydať na spiatočnú cestu domov.
Veď nie nadarmo sa hovorí: „Všade dobre, ale doma najlepšie“.