Milí rodičia žiakov štvrtého ročníka,
dovoľte mi, aby som milé fotografie doplnila aspoň krátkym komentárom. Všimla som si, že niektoré deti v našej triede majú problém pri viazaní švihadla, viazaní mašličiek, napríklad na šarkanov, alebo zapletaní vrkoča. Chcela som im pomôcť, no a najlepším spôsobom je vytvoriť podmienky a podnety na rozvíjanie jemnej motoriky. Nakúpila som vlny, z internetu objednala stavebnicu na pletenie a začala som najskôr trénovať ja. Celkom mi to išlo, našťastie som si to ešte z mojich detských čias pamätala. Na nesledujúcej hodine výtvarnej výchovy sme začali s tvrdým tréningom našich neposlušných prstov. Niektorí sme sa zo začiatku zapotili, ale... trpezlivosť ruže prináša.
A ako to vyzerá dnes? Pletie, zapletá, prepletá celá trieda, a to ešte aj cez prestávky. Kolegyne, ktoré majú dozor sú spokojné.
Za to, že to všetci dokázali, som na nich veľmi pyšná. Tréning jemnej motoriky však nekončí, v blízkej budúcnosti budeme pokračovať v náročnejšej činnosti ako sú štrikovanie a hačkovanie. Ale najskôr musím ísť na zácvik ja, ku svojej mame.
Všetko čo sa naše deti naučia sa im môže raz v živote zísť a určite ich to posúva o krôčik ďalej.
Ešte niekoľko ”pikošiek” na záver:
Chlapec: „A načo sa mám učiť štrikovať, keď chlapi neštrikujú?”
U: „No moji zlatí, keď my ženy vieme rúbať drevo, kosiť, tak vy tiež môžete vedieť štrikovať. ”
Po týždni nácviku:
Chlapec: „Ja som voľáky na tom štrikovaní závislý, či čo.”
Chlapec:„ Mňa voľáko z toho bolia prsty, ale ja to neviem prestať robiť.”
MM
